rozhovor Q3 2008

Rozhovor: Matúš Zajac – “Photoshop používam ako zväčšovací prístroj“ - nesnažím sa “oklamať“ fotografiu Stránka: www.zajacphoto.com

Matúš Zajac práve prezentuje svoju tvorbu v Nitrianskej galérii, kde ma zaujali jeho zábery. Sú to poctivé dokumentárne fotografie, ktorých je v súčasnosti ako šafranu. Nejde len o akýsi rýchly reportážny prierez minulým rokom, ale o dlhodobú zámernú tvorbu a premyslený koncept. Vnímavému pozorovateľovi istotne neunikne ani kritický podtext niektorých fotografií. Nejedná sa teda o velebenie cirkvi ako inštitúcie či náboženstva ako takého. Okrem meditatívnych  záberov rozjímajúcich či modliacich sa kňazov nájdete medzi fotkami aj zábery zachytávajúce lukulské hody a kňazov doslova “otočených chrbtom“ k sv. Petrovi. Tieto a veľa iných otáznikov ukrýva vlastná fotografická tvorba Matúša Zajaca fotografa Kancelárie NR SR a  časopisu .týždeň. Viera, cirkev a medziľudské vzťahy sú tie aspekty, ktorých vnímanie sa dostáva do popredia práve v období Vianoc aj preto som zaradil toto interview do nášho zimného dvojčísla. Dúfam že z prezerania fotografií budete mať rovnaký zážitok ako aj ja 

Čo sa stalo, že fotografia je nielen vaším zamestnaním ale aj koníčkom?

Od svojich 14 rokov som sa dostal bližšie k fotografii, pretože som začal študovať fotografiu na strednej škole. Už počas svojho detstva som bol ovplyvnený umením – maľbou a hudbou. Hral som na klavír a maľoval som. Súvisí to trochu aj s tým, že moja mama je scenáristka. Popri štúdiu na strednej škole som robil asistenta kamery vo filmovej tvorbe na Kolibe a tam som  začal fotografovať samotné natáčanie. Ak však ide o moje začiatky v oblasti dokumentárnej fotografie tak, v tomto smere ma najviac ovplyvnil Tibor Huszár, ktorému som približne v mojich 17-19 rokoch robil asistenta. S Tiborom Huszárom som si od tých čias udržal priateľský vzťah, pričom stále spolu komunikujeme o fotografii. Ako asistent som mu pomáhal zväčšovať jeho najznámejšie cykly – napríklad Gypsies. Vtedy som túto tému začal fotografovať aj ja. A tam ma nechal napospas tomu dianiu. On tam išiel s presným zámerom do osady, pričom ja som mu robil “volavku“, lebo na mňa a môj veľký fotoaparát sa upriamila pozornosť všetkých. On zatiaľ mohol nerušene fotografovať to čo chcel. Bolo úžasné, že som mohol vidieť ako pracuje s ľuďmi a neskôr  v tmavej komore, keď som to zväčšoval a následne v knihe keď som videl zoradené fotografie som si uvedomil, že fotografia potrebuje koncept teda myšlienku. Takto som sa dostal k dokumentárnej fotke. Po štúdiách na FAMU som prešiel na VŠVU, kde som bol ovplyvnený trocha zase z iného súdka. Tu som pochopil to, že fotograf musí byť aj umelec - a síce, že fotografia nemá iba zachytávať realitu, ale má poskytovať aj vizuálny zážitok. Aby sa ľudia pri fotografii na chvíľu zastavili a porozmýšľali, že autor chce povedať to alebo ono.

Videl som vašu výstavu Podoby Viery - všetky zábery sú čiernobiele. Robili ste ich mokrým procesom klasickou cestou alebo sú zhotovené digitálne?

Na tej výstave je cca 85 % analógových a zvyšok 2006/2008 je digitálnych. Je to preto, že som sa ako spravodajca dostal na určité miesta, pričom môj pracovný nástroj bol digitál. Vychádza to teda z toho, že som mal práve pri sebe digitál. Aj digitálnu fotografiu riešim rovnako, akoby som pracoval s klasickým procesom , teda nesnažím sa Photoshopom “oklamať“ fotografiu. Photoshop používam ako zväčšovací prístroj. Takže keď som vykrýval pod zväčšovákom alebo som si vyťahoval čiernu v tmavej komore, tak to isté robím aj vo Photoshope. Čiže snažím sa ten senzor alebo kartu beriem ako políčko na negatíve. Stále mám aj ten zvyk šetriť materiál a teda nefotografujem systémom “guľomet“, skôr premýšľam, nájdem si motív a potom ten motív “rozfotím“. Nejde o náhodu alebo momentky, ale skôr ide o zámernú prácu. Téma Podoby viery nie je stále dopovedaná, viem že môžem na nej pracovať ešte X rokov. Je to celoživotná téma. Snažím sa dať do mojich obrázkov otázku: prečo ľudia veria? Čo ich vedie k tomu, prečo sa oni akoby dobrovoľne vzdávajú svojej slobody a prečo sú v spolku, ktorý im trochu slobody berie. Nejde teda o propagáciu cirkvi a pod. Napríklad z gréckokatolíckych cirkví a kostolov je cítiť skôr pokora k bohu. Z rímskokatolíckych je to naopak skôr veľkodušnosť a panovačnosť, lebo všetky tie menšie cirkvi sú akoby “pod nimi“.

Spomínali ste, že sa chystáte do Číny. Už máte nejaký koncept v “hlave“, alebo sa necháte ovplyvniť prostredím a až na mieste zistíte, čo by ste chceli zachytiť?

Koncept si tvorím dopredu. Viem presne čo chcem fotiť. Chcem fotiť najmä v interiéroch a rád by som poukázal na kontrast modernej doby a tradícií v Číne, pretože o Číne sa hovorí, že tam rastie kapitalizmus, ale žije sa v komunizme. Toto by som rád zachytil na fotografiu. Dúfam že sa mi to podarí znázorniť. Samozrejme cez ľudský prvok, pretože do každého záberu s snažím vložiť aj ľudský prvok.

Aj vo vašich zátišiach cítiť – ľudský prvok...

Áno veď v podstate každé zátišie na mojej výstave Podoby viery vytvoril človek. Nakoniec veď ja som s tými ľuďmi býval na fare a aj som tieto zátišia aj dlhodobo vyhľadával.

Zaujala ma jedna fotografia s krásnou atmosférou – kňaz pri okne pri truhlici... ako vznikla?

To je presne o tom tento snímok bol zhotovený až po omši. Ide o grécko katolíckeho kňaza, ktorý po tom všetkom už rozjíma len so svetlom.

Okrem tejto výstavy máte aj niečo iné rozpracované?

Áno, stále pracujem na imigrantoch ktorých fotím v Berlíne. Ide zväčša o Indov Afričanov Rusov. prisťahovaných do Európy. Toto je farebná fotografie, ktorá zachytáva ich etablovanie sa v západnom svete a o ich novom živote v Nemecku. Je s tým spojených veľa zaujímavých situácií. Môžem povedať, že v Berlíne som sa dostal na Indickú svadbu, čo sa mi vôbec nepodarilo, keď som bol v Indii. Keď som bol v Indii, tak som všetko fotil akoby zvonka, ale keď som ich fotil v Berlínem tak som sa k nim dostal akoby zvnútra. Až tu ma pustili k sebe. V ich domovine som ich fotil skôr reportážne ako farebné street foto. V Berlíne to už je dokument.

Ďalšou vašou témou je portrét, ako vyzerá portrét podľa vášho fotografického vnímania?

Portrét ako výstavu, by som mal vystavovať v roku 2009 v Pálfyho paláci. Ide o portréty od umelcov, biznismenov až po vedcov. Sú to osobnosti, ktoré sa snažím zachytiť jedným spoločným rukopisom. Hoci fotografujem na farebný materiál, snažím sa pracovať s hľadaním čiernej a bielej a pracovať čo možno najzaujímavejšie so svetlom. Ide predovšetkým o dokumentárny portrét. Hoci je to aj štylizovaný portrét, stále je tam prvok dokumentu alebo reportáže. Jednoducho nedokážem nafotiť usmievajúceho sa človeka ako z bilboardu. Vždy je tam aj niečo iné, čo nakoniec vytvorí skôr dokumentárnu ako štylizovanú fotografiu.

To sa ľudom istotne páči... Títo ľudia si to u vás objednajú alebo ich vy oslovíte?

Niektorí si to u mňa objednajú, niektorých fotím pre týždenník Týždeň, a niektorých oslovím aj ja. Ide najmä o maliarov a výtvarníkov. Fotil som napríklad  Rudolfa Filu, Rudolfa Síkoru a mnohých ďalších. Výtvarníci vedia rýchlejšie odkryť svoju “masku“ a rýchlejšie sa uvoľnia, oveľa ťažšie sa pracuje s politikmi či manažérmi, ktorí si dlhšie držia odstup kým vám ukážu ich vnútro.

Náš časopis je prudko digitálny a technologicky smerovaný, ako je to s vami a s foto technikou?

To je veľmi zábavné. Volá mi veľa ľudí s tým aby som im poradil, aký aparát si majú kúpiť. Ja im poviem, že neviem. Pretože to je ako s autami – niekto jazdí na svojom 60 ročnom Ferari a vôbec ho nezaujímajú nové hybridné a neviem ešte aké technológie. Dosiaľ som fotil iba s jedným typom fotoaparátu ( s Canonom) a vlastne teraz fotím s Canonom 1D. Vyšší model Mark II by som ani nechcel, pretože ja digitál používam ako analóg. Keď ma niekto s podobným zámerom osloví, tak si myslí, že základ je veľa pixlov a aby bol foťák do vrecka. Ja to jednoducho to neviem povedať. Radšej si kúpim knihy o fotografii, ako o výrobe fotoaparátov. Priznám sa, že ak by som si sám sebe kupoval nový stroj, tak by som určite hľadal veľmi podobnú variantu. Určite by som nešiel do inej značky, úplne iného procesingu a podobne.  

Čo podľa vás priniesol boom digitálnej fotografie ?

V dnešnej dobe vznikol fenomén “fotografia“. Začali fotiť aj celebrity a fotkou sa začali zaoberať vlastne všetci. Toto má na svedomí “digitál“. Podstatou problému je, že pokiaľ bol dostupný iba analóg, tak portréty, dokument, reklamu a iné žánre fotili iba tí, čo to vedeli. Dnes sa do médií a do fotografie dostali ľudia, ktorí začali fotiť priamo na digitál. To je ich obrovská výhoda, ale aj nevýhoda. Prečo? Pretože ak som v minulosti už fotil na analóg mal som veľký problém zvyknúť si na digitál, s ktorým sa fotí trocha inak. Trvalo mi rok kým so naučil ovládať digitál tak ako to chcem ja. Tí čo začali s digitálom mali ohromnú výhodu, lebo oni vtrhli do procesu a začali robiť akoby “krásne fotky“, ktoré sú však pomerne polopatistické. Zachytávajú realitu, ktorá je farebná, brilantne ostrá, ale chýba jej ďalší rozmer. Napríklad aj také exponovanie fotografií je úplne odlišné. V minulosti pri analógu nebol problém s odmeraním expozície flashmetrom a následným nastavením expozičných hodnôt. Keď som prechádzal na digitál, tak som sa nestačil diviť ako treba vlastne podexponovať o jednu dve clony aby som zabránil preexponovaným miestam. Ľudia odchovaní na analógu preto úplne inak pracujú s digitálom. Žiaľ už dnes je taká doba, že ak sa chce niekto uživiť fotogafiou, tak digitál je nevyhnutný. Cena práce ide dole a preto musí byť kvantita a na to je negatív a mokrý proces jednoducho príliš drahý a pomalý.

Myslite, že sa týmto zhoršuje postavenie fotografie?

Ťažko povedať v minulosti fotografi bojovali, aby sa fotka dostala z istého “vizitkárstva“ medzi zavedené umelecké formy ako je grafika či maľba. Bohužiaľ, keď a sa to podarilo tak by sme mohli povedať, že zásluhou digitálu sa fotografia dostáva opäť do akejsi druhoradej roly a opäť sa vracia k “vizitkárstvu.“ Fotky začínajú byť na úrovni momentiek z dovoleniek a podobných prvoplánových záberov. Ak dokumentaristi z agentúr akou je napr. Magnum vymrú, s ich tvorbou a dokumentom sa stretneme už len v knihách a múzeách. Inak budeme zaplavení masovou produkciou páčivých digitálnych záberov. Potom budeme opäť hľadať cestu z tejto masovosti a uniformity. Problém je často aj v rýchlosti vybavenia objednávky. Pretože dobrý dokument, aký fotia fotografi z Magnum sa jednoducho nedá nafotiť za týždeň, spravidla ide o dlhodobé náročné projekty, ktoré dnešné médiá dnes jednoducho nezaplatia.

Koho tvorba vás oslovuje?

 Josef Koudelka, Sebastiáo Salgado, James Nachtwey, Paolo Pellegrin, Annie Leibovitz, Bruce Davidson, Nan Goldin - to je rôzne. Páči sa mi Alex Webb, fotograf ktorý fotí na farbu, skúma Južnú Ameriku a Floridu a vychádza z detailov, ktoré si bežne ani nevšimnete. Potom je to samozrejme Salgado, ktorý pracuje neskutočne nielen so svetlom, ale aj s emóciou, navyše zo statických záberov dokáže urobiť kompozíciu plnú života. Z našich fotografov je to predovšetkým Karol Kállay a Tibor Huszár, a z českých napríklad Jindřich Štreit, ktorý je už ikonou dokumentárnej fotografie. Je toho naozaj veľa. Z výtvarného umenia ma tiež veľmi zaujíma expresionizmus, ktorého výrazové prvky sa snažím dostať aj do mojich portrétov.

Ďakujem za rozhovor a prajem vám veľa úspechov,  Jozef Peniak